Pomník padlým hrdinom sovietskej a rumunskej armády, Nám. SNP
Pred začatím otočte mobilné zariadenie horizontálne. Plnú verziu si vychutnajte na počítači.
Mapa vojnových krajín
Prvú z nich vytvorili Nemecko, Taliansko a Japonsko podpísaním Paktu troch na konci septembra 1940 (os Berlín – Rím – Tokio). Postupne sa k nim pripojili ďalšie štáty, medzi nimi v novembri 1940 aj vtedajšia Slovenská republika.
Druhá, protifašistická koalícia, sa pod vedením Veľkej Británie, Sovietskeho zväzu a Spojených štátov amerických postupne sformovala z krajín, ktoré sa pripojili k Deklarácii spojených národov zo začiatku januára 1942. Jej členom sa stala aj Česko-slovenská republika reprezentovaná česko-slovenskou exilovou vládou v Londýne.
bola podpísaná Mníchovská dohoda, na základe ktorej Československo odstúpilo Nemecku pohraničné územie osídlené prevažne Nemcami (Sudety).
Medzinárodné postavenie Česko-slovenskej republiky (ČSR) záviselo od stability versaillského systému, garantom ktorého sa stalo Francúzsko. Je preto pochopiteľné, že v zahraničnej politike sa ČSR
orientovala najmä na Francúzsko, čo potvrdila i zmluva z roku 1924. Okrem toho sa ČSR usilovala daný systém posilniť aj dvojstrannými dohodami so štátmi, ktoré sa cítili byť ohrozené revizionistickými snahami Maďarska. Na tomto základe vznikla koalícia Česko-slovenska, Juhoslávie a Rumunska známa ako Malá dohoda.
Na začiatku tridsiatych rokov sa Česko-slovensko dostávalo do čoraz nevýhodnejšieho medzinárodného postavenia. Oslabovanie pozícií štátov Malej dohody a silnejúce mocenské ambície Nemecka v strednej Európe primäli ČSR v roku 1935 k podpisu zmluvy o vzájomnej pomoci so ZSSR. Na jej základe ZSSR prisľúbil poskytnúť ČSR pomoc v prípade, ak tak učiní aj Francúzsko. To však už v tomto období spolu s Veľkou Britániou realizovalo voči Nemecku politiku appeasementu, ktorá vyvrcholila Mníchovskou dohodou z 29. septembra 1938 a na základe ktorej Nemecko získalo Sudety. Následne bolo Česko-slovensko donútené odstúpiť územia aj Poľsku a Maďarsku, čím stratila ČSR tretinu svojho územia a obyvateľov, pohraničné opevnenie, dôležité priemyselné podniky a zdroje surovín.
Foto: Signatári Mníchovskej dohody zľava N. Chamberlain, É. Daladier, A. Hitler, B. Mussolini.
Žilinská dohoda – vytvorenie platformy Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (HSĽS) s pravicovými politickými stranami. Následne boli zrušené sociálnodemokratické, komunistické a židovské politické strany a organizácie.
Viedenská arbitráž. Na základe arbitrážneho rozhodnutia Česko-Slovensko muselo odstúpiť Maďarsku rozsiahle územie južného Slovenska a Podkarpatskej Rusi s celkovou rozlohou 11 830 km2 a 992 496 obyvateľmi.
Foto: Arbitri prvej Viedenskej arbitráže ministri zahraničných vecí Talianska a Nemecka A. Ciano (druhý zľava) a J. von Ribbentrop (tretí zľava)
bol vydaný ústavný zákon č. 299/1938 Sb. o autonómii Slovenskej krajiny
Voľby do Snemu Slovenskej krajiny na jednotnej kandidátke HSĽS – strana Slovenskej národnej jednoty
Česko-slovenské vojenské jednotky, ktoré vznikli počas 2. svetovej vojny v zahraničí, predstavovali len nepatrnú časť vojsk armád protifašistickej koalície, ale ich boje a obete sa napriek tomu stali uznávanou súčasťou vojenského úsilia demokratických národov a štátov víťaznej koalície 2. svetovej vojny.
Adolf Hitler pozval Jozefa Tisa do Berlína, kde mu predostrel dve alternatívy: buď sa Slovensko odtrhne od ČSR, alebo bude vydané napospas svojmu osudu.
pod hrozbou rozdelenia slovenského územia medzi susedné krajiny poslanci na Sneme Slovenskej krajiny jednohlasne odhlasovali zákon o vzniku samostatného Slovenského štátu.
nemecká armáda obsadila české krajiny a na druhý deň A. Hitler vydal výnos o zriadení protektorátu Čechy a Morava.
Slovenský štát uzavrel s Nemeckou ríšou Zmluvu o ochrannom pomere, ktorou sa slovenská vláda zaviazala uskutočňovať svoju zahraničnú a vojenskú politiku v úzkej zhode s nemeckou vládou a brannou mocou.
maďarské vojská z územia okupovanej Podkarpatskej Rusi zaútočili na východnú hranicu Slovenska, začal sa maďarsko-slovenský ozbrojený konflikt (Malá vojna).
Slovenský snem schválil Ústavu Slovenskej republiky, ktorá vstúpila do platnosti 31. júla. Týmto dňom sa aj názov štátu Slovenský štát zmenil na Slovenská republika.
podpísaním dohody o ochrannom pásme medzi Slovenskou republikou a Nemeckou ríšou slovenská vláda súhlasila s plným využívaním významnej časti slovenského územia Nemeckou ríšou a jej brannou mocou.
bez vypovedania vojny jednotky slovenskej 1. divízie na smere Spišská Belá – Nowy Targ prekročili hranice a vstúpili na územie Poľska.
francúzsky ministerský predseda E. Daladier a československý vyslanec Š. Osuský podpísali dohodu o obnovení československej armády vo Francúzsku.
pri príležitosti ukončenia ťaženia slovenskej armády proti Poľsku sa v Poprade za účasti predsedu vlády Jozefa Tisa konala slávnostná vojenská prehliadka.
za prezidenta Slovenskej republiky bol zvolený Jozef Tiso, súčasne sa stal najvyšším veliteľom slovenskej brannej moci.
rokovania v Salzburgu medzi delegáciou Slovenskej republiky a predstaviteľmi nacistického Nemecka. Výsledkom rokovaní bola rekonštrukcia vlády a politické zmeny v prospech posilnenia nemeckého vplyvu na Slovenskú republiku.
v Londýne bola podpísaná Dohoda medzi dočasnou československou vládou a vládou Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska o československej brannej moci.
vláda Slovenskej republiky pristúpila k osi Pakt troch.
Dobová mapa Slovenska a Podkarpatskej Rusi
Kliknite pre priblíženie
Mníchovský diktát sa priamo dotkol aj slovenského územia, a to nielen stratou Petržalky a Devína, ktoré pripadli Nemecku. S územnými požiadavkami vystúpili aj predstavitelia Poľska a Maďarska. Kým Poľsko sa uspokojilo s relatívne malými časťami území na Kysuciach, Orave a Spiši, Maďarsko žiadalo úpravu hraníc na základe sčítania obyvateľstva z roku 1910.
Keďže vzájomné rokovania oboch dotknutých strán neviedli k úspechu, rozhodli ministri zahraničných vecí Nemecka a Talianska v tzv. Viedenskej arbitráži. Týmto verdiktom z 2. novembra 1938 prišlo Slovensko o pätinu územia s 850 000 obyvateľmi, z toho 270 000 sa hlásilo k slovenskej národnosti.
Na tejto dobovej mape vidíte zakreslený postup zaberania južného územia Maďarskom po Viedenskej arbitráži. Slovensko po tzv. Malej vojne muselo odstúpiť Maďarsku ďalšie územie so 74 obcami s vyše 40 000 obyvateľmi.
napadnutie ZSSR nacistickým Nemeckom; 24. júna prekročili hranice Sovietskeho zväzu aj jednotky slovenskej armády.
v Londýne bola podpísaná česko-slovensko-sovietska dohoda o vzájomnej spolupráci počas vojny proti nacistickému Nemecku; britská vláda definitívne uznala česko-slovenskú exilovú vládu v Londýne.
v Moskve bola podpísaná vojenská dohoda medzi hlavným veliteľstvom ZSSR a hlavným veliteľstvom československým o výstavbe česko-slovenských vojenských jednotiek na území ZSSR.
Slovenská republika vyhlásila vojnu USA a Veľkej Británii.
čs. exilová vláda v Londýne vyhlásila, že Československo je vo vojnovom stave so štátmi, ktoré sú vo vojne s Veľkou Britániou, ZSSR a USA
v Buzuluku v ZSSR sa začala organizovať česko-slovenská vojenská jednotka pod velením podplukovníka L. Svobodu.
v ruskom Novochopersku vznikla 1. česko-slovenská samostatná brigáda v ZSSR.
pri ukrajinskom Melitopoli prešlo dobrovoľne na stranu Červenej armády a padlo do jej zajatia vyše 2 200 príslušníkov slovenskej 1. pešej divízie. 9. novembra z nich vznikol Pluk slovenských dobrovoľníkov v ZSSR pod velením pplk. V. Lichnera
v Moskve bola podpísaná česko-slovensko-sovietska zmluva o priateľstve, vzájomnej pomoci a povojnovej spolupráci.
v Bratislave bola podpísaná Vianočná dohoda o vytvorení Slovenskej národnej rady ako spoločného politického vedenia protifašistických odbojových síl.
prezident E. Beneš poveril dočasným vedením vojenských príprav povstania na Slovensku pplk. Jána Goliana.
ľudový komisariát obrany ZSSR a generálny štáb Červenej armády vydali memorandum o výstavbe 1. čs. armádneho zboru v ZSSR.
ilegálna Slovenská národná rada poverila podplukovníka J. Goliana vedením vojenských príprav Povstania.
v Londýne bola podpísaná čs.-sovietska dohoda o vzťahoch medzi sovietskym hlavným veliteľom a československou správou po vstupe sovietskych vojsk na územie Československa.
armádny veliteľ gen. A. Malár vyhlásil Šarišsko-zemplínsku župu a okresy Stará Ľubovňa, Spišská Stará Ves a Kežmarok za vojnové operačné pásmo.
vyhlásenie stanného práva na území Slovenska.
nemecký generál pri slovenskom MNO oznámil ministrovi národnej obrany gen. F. Čatlošovi nariadenie hlavného veliteľstva nemeckej brannej moci o vyhlásení územia Slovenska na východ od čiary západná hranica okresov Gelnica, Spišská Nová Ves a Poprad za operačné územie nemeckého pozemného vojska.
vláda Slovenskej republiky vyhlásila celé územia Slovenska za frontové pásmo; Jozef Tiso súhlasil s okupáciou územia Slovenskej republiky nacistickými vojskami.
4:30 − začiatok priamej okupácie Slovenskej republiky nacistickými vojskami;
Úlohou nemeckých jednotiek Wehrmacht a Waffen SS (Einsatsgruppe H, SIPO, SD) bola pacifikácia územia Slovenska; pri Hornom Hričove došlo k prvým bojom vojakov žilinskej posádky proti nemeckým okupačným jednotkám.
20:30 − podplukovník Ján Golian vyhlásil heslo „začnite s vysťahovaním“, ktorým sa začal branný odpor armády, vypuklo Slovenské národné povstanie.
Banskobystrické štúdio sa odpojilo od bratislavského vysielania Slovenského rozhlasu. Počas dňa vysielalo oznamy, že sa banskobystrické vysielanie čoskoro osamostatní. Ozvalo sa oznámenie zo Slovenského slobodného vysielača: „Upozorňujeme Slovákov a Slovenky, aby počúvali program, ktorý vysiela Banská Bystrica a nie program Bratislavy. Tí, ktorí počúvajú program Banskej Bystrice, nech upozornia všetkých svojich známych, že mimoriadne správy vysielame zo stanice Banská Bystrica“.
…
Následne bolo prečítané vyhlásenie k vojakom a civilným obyvateľom na podporu Povstania.
…
…
V ten istý deň mal v Slovenskom rozhlase prejav Jozef Tiso, kde vyzval príslušníkov Slovenskej armády, aby sa do Povstania nepripájali a zdôvodnil príchod nemeckých vojakov na Slovensko.
Už krátko po vzniku slovenského štátu sa začali rozvíjať rôzne formy odporu proti vládnucemu Režimu a jeho kolaborácii s nacistickým Nemeckom. Jeho najvýznamnejším
prejavom sa stalo Slovenské národné povstanie, ktoré vzniklo 29. augusta 1944, ako bezprostredná reakcia na Príchod nemeckých okupačných jednotiek. Povstanie sa rýchlo rozšírilo. Na konci augusta už Povstalci ovládali 53 % územia Slovenska, na ktorom žilo 64 % jej obyvateľov. Zákonodarnú a Výkonnú moc na tomto území, ako aj riadenie jeho obrany, prevzala Slovenská národná rada, Ktorá v deklarácii z 1. septembra 1944 vyhlásila, že „slovenský národ manifestačne pripojuje sa k Spojeneckým národom, ktoré svojim bojom a veľkými obeťami zabezpečujú slobodný a demokratický život národom celého sveta, a tak i nášmu malému národu.
So vznikom Povstania došlo k rozpadu armády slovenského štátu a k formovaniu povstaleckých Ozbrojených, reprezentovaných 1. čs. Armádou na Slovensku a partizánmi. Čs. Exilová vláda ich Vyhlásila za súčasť čs. Brannej moci a vlády mocností protifašistickej koalície im priznali štatút Ozbrojených síl vedúcich vojnu spoločne so spojeneckými vojskami. V podmienkach úplného Obkľúčenia, v hlbokom tyle nemeckých frontových vojsk, dokázali dva mesiace vzdorovať Okupačným vojskám pri obrane povstaleckého územia.“
Plná poľná
Mínomet
veliteľ 1. ukrajinského frontu maršal I. S. Konev predložil Hlavnému stanu najvyššieho velenia návrh na uskutočnenie útočnej operácie vojsk ľavého krídla 1. ukrajinského frontu a pravého krídla 4. ukrajinského frontu s cieľom poskytnúť pomoc povstaleckým silám na Slovensku.
vojenská rada 1. ukrajinského frontu predložila Hlavnému stanu najvyššieho velenia Červenej armády návrh plánu na uskutočnenie útočnej operácie v smere Krosno – Dukla – Prešov; generálny štáb Červenej armády vydal veliteľovi 1. a 4. ukrajinského frontu nariadenie o vykonaní útočnej operácie s cieľom preniknúť na Slovensko a spojiť sa s povstaleckými jednotkami a partizánmi; 1. česko-slovenský armádny zbor prešiel do podriadenosti 1. ukrajinského frontu.
veliteľ 1. ukrajinského frontu maršal I. S. Konev nariadil partizánskym veliteľom na východnom Slovensku, aby hlavnými silami partizánskych oddielov 10. septembra vyšli na slovensko-poľské hranice v priestoroch Čeremcha, Vyšný Komárnik, Dukliansky priesmyk, Nižná Polianka a ovládli cesty vedúce zo Sanoku, Krosna a Jasla na Prešov.
začala sa karpatsko-duklianska operácia vojsk 38. armády s 1. česko-slovenským armádnym zborom a vojsk pravého krídla 1. gardovej armády.
na základe nariadenia veliteľa 1. ukrajinského frontu velenie 1. česko-slovenského armádneho zboru prevzal od generála Kratochvíla dovtedajší veliteľ 1. česko-slovenskej samostatnej brigády v ZSSR, generál Svoboda.
1. gardový jazdecký zbor genmjr. V. K. Baranova ako prvý z vojsk Červenej armády vstúpil na územie Slovenska v priestore Nižnej Polianky (10 km severovýchodne od Zborova) a obce Baranie (9 km juhozápadne od Tylawy).
v priestore na severovýchod od Medzilaboriec sa na územie východného Slovenska ako prvé z vojsk 4. ukrajinského frontu prebojovali jednotky 242. horskej streleckej divízie genmjr. V. B. Lisinova a 129. gardovej streleckej divízie genmjr. T. U. Grinčenka.
128. gardová horská strelecká divízia generálmajora Michaila Iljiča Koldubova oslobodila prvú obec na území Slovenska – Kalinov.
jednotky 1. československého armádneho zboru v priestore Duklianskeho priesmyku definitívne vstúpili na územie Slovenska.
V lete 1944 dokončila Červená armáda oslobodzovanie územia ZSSR a rozvinula bojovú činnosť za jeho hranicami. Jej súčasťou sa stali aj strategické útočné operácie vykonané počas oslobodzovania Slovenska, resp. Česko-slovenska.
Bojová činnosť na území Slovenska sa začala 20. 9. 1944 v priestore severne od Medzilaboriec po prekročení hraníc a skončila 3. 5. 1945 oslobodením posledných slovenských obcí Makova a Klokočova.
Po celú dobu sa jej zúčastňovali vojská Červenej armády, od 6. 10. 1944 jednotky 1. česko-slovenského armádneho zboru sformovaného na území Sovietskeho zväzu a od 18. 12. 1944 postupne aj rumunská kráľovská armáda.
Do bojovej činnosti pri oslobodzovaní územia Slovenska zasiahli sily troch sovietskych frontov – 1., 4. a 2. ukrajinský front. Zatiaľ čo v septembri a októbri 1944 pôsobili v bojoch tri vševojskové armády v počte asi 35 divízií a 2 letecké armády, tak už v januári až marci 1945 operovali na území Slovenska vojská siedmich vševojskových armád, tankovej armády a jazdeckej mechanizovanej skupiny v celkovom počte 55 až 82 divízií a 2 letecké armády.
Na strane nemecko-maďarských vojsk pôsobilo od septembra 1944 do apríla 1945 na Slovensku proti sovietskym, česko-slovenským a rumunským vojskám 20 až 36 nemeckých a maďarských divízií.
Vojenské operácie na území SlovenskaČervená armáda
Rumunská armáda
Prvý česko-slovenský armádny zbor v ZSSR
Nemecké vojská
Pásmo obrany nemeckých vojsk
oslobodenie posledných obcí na Slovensku – Makova, Korne a Klokočova.
povstanie v Prahe.
Pražská operácia Červenej armády.
podpísanie bezpodmienečnej kapitulácie nemeckých vojsk v Karlshorste (Berlín).
podpísanie bezpodmienečnej kapitulácie Japonska.
Mapa
Podľa dostupných, ale doposiaľ neúplných údajov, je na území Slovenska na vojnových pohrebiskách pochovaných 63 517 príslušníkov Červenej armády, 2 790 príslušníkov česko-slovenského vojska, 10 435 vojakov rumunskej armády, približne 42 000 nemeckých a 1 725 maďarských vojakov.